Singey dzong, jeskyne meditací, Bhútán

Bhután – osudová krajina

Bola som vychovaná ako ateista. Nechodím do kostola, nepraktikujem buddhismus, nerozumiem hinduistickým rituálom a nestotožňujem sa s islámom. Napriek tomu v niečo verím…
Nikdy som nebola tá, čo podniká púte na posvätné miesta, za účelom „napojenia sa“. Nebola som ten senzitívec, čo cíti „silu miesta“, kde to vibruje energiou. Nevedela som „sa nacítiť“ na niekoho, na niečo.
Niežeby som nechcela. To nie, vždy ma fascinovalo „mystično“ a záhady a rituály a zázraky… ale mne sa „tie veci“ nediali.

Vnímala som iba,
aké sú tie zasnežené hory dychberúce,
aké je to slnko príjemne teplé,
aká je tá voda strašne studená,
aký je ten mach mäkký,
ako zvláštne vonia zem po búrke,
ako sa tetelím blahom, keď ležím v tráve a iba čumím do zvlnenej krajiny.

Iba? Nestačí to snáď?

S úctou rešpektujem všetky kultúry a nespochybňujem silu posvätných miest a pútí. Ale nikdy som nezažila „osvietenie“ na povel typu: „Tak toto je to miesto! Tu to príde. Teraz sa niečo zmení. Tu je to naozaj cítiť.“

Preto v roku 2016 bola pre mňa púť do jedného z najposvätnejších miest bhutánskych buddhistov na severovýchode ich kráľovstva proste súčasť krásneho treku. Chcela som „iba“ byť v horách, šuchtať nohami a dýchať riedky vzduch.

Ísť si pre bhalodarnú únavu na konci dňa.
Ísť si pre výhľady ďalej než ostatní.
Ísť sama, ale zároveň s niekým.
Ísť bez cieľa, ale zároveň za niečím.

Až spätne mi dochádza, že v ten rok, na tom treku, v tých horách, v tom kráľovstve som sa predsa len na púť do posvätného miesta vydala. Do toho najposvätnejšieho. Na púť k sebe.

Mohlo to byť kľudne hocikde inde na svete.

Jezero Gosaikunda, Langtang trek, Nepal

Mohlo to byť v Nepále na treku do Gosaikundy, posvätného miesta nepálskych hinduistov.

Posvátné jezero Jamdrogtso, Tibet

Mohlo to byť v Tibete u Jamdrogtso, posvätného jazera tibetských buddhistov.

Nullabor plain, Austrália

Alebo na Nulabor Plain, v magickej púšti aborigénov v Austrálii.

Cape Reinga, Nový Zéland

Mohlo to byť na Novom Zélande na Cape Reinga, na posvätnom mieste Maorov, kde sa stretávajú oceány a je vstup do podsvätia.

Denali (Mt. McKinley), Aljaška

Alebo na polárnom kruhu na Aliaške u Inuitov.

Tatry, cestou na Rysy, Slovensko

A dosť dobre to mohlo byť v Tatrách na Rysoch, čo je pre moje korene, oči a srdce jedno z najkrajších miest.

Alebo to mohlo byť pri Petrovej kaplnke (kde paradoxne nie je vyobrazený svätý Peter ale Panna Mária s Ježiškom) v Krásné Studánce, kde žijem teraz.


Osudová krajina

Niečo sa však zmenilo vtedy v Bhutáne počas niekoľkohodinového šlapania v tichu o samote. Korunovali to najkrajšie hory a jazerá, aké som kedy videla.

Ale to iba prebudené zmysly vidia všetko krajšie. To ničím nezaťažené srdce proste miluje všetko dokola. A ja som sa zamilovala. Zamilovala do toho pocitu, ktorý ma objal. A hneď na to ma pojala úzkosť, že je dočasný. Pominuteľnosť. Poznala som ten pocit zo všetkých tých predchádzajúcich miest. Ale tentokrát bol ešte silnejší.

Pominutelnost - stopy v písku

Pominuteľnosť. V najbližších mesiacoch som ju cítila až do morku kostí. Odchádzal mi pomaly a bolestivo zo života niekto veľmi blízky. Otec.

Ale prichádzalo aj niečo nové. Presvedčenie, že toto nie je koniec, že toto nie je všetko. Všetko len začína. A ten pocit, ktorý ma vtedy objal, chcem späť. Tak často, ako to len pôjde. Chcem ho už navždy a neustále.

Cesta sa stala púťou. A nekončí! Mne totiž došlo, že proste musím. Musím ísť. Nič viac.

Moja ďalšia životná etapa sa začala deliť na „pred Bhutánom“ a „po Bhutáne“. Preto ho pre seba nazývam „osudová krajina“.

Boddhove oči, Timphu, Bhután

„Zase do Bhutánu?“
Ubúda ľudí, ktorí sa ma práve toto pýtajú. Vidia to nadšenie v hlase, v očiach, v celom mojom konaní, keď o ňom rozprávam. Možno za pár rokov moje nadšenie opadne, možno budem takto nadšená z niečoho iného. To je úplne v poriadku. Meníme sa. A ja som za to vďačná, že sa môžeme meniť. Je to naša slobodná voľba. A keď sa nezmením ani raz za život, alebo sa zmením tisíckrát… No a čo?

Chcela som byť veterinárkou. Som. Chcela som žiť na Zélande. Žila som. Chcela som dom a kone. Mám. (Dom je síce do splatenia hypotéky banky a kone sú kamarátov, ale to je detail). A teraz chcem zas niečo iné. No a čo?! A čo chcete vy? Teraz!

Diskuze

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *